Náhle zastavenie krvného obehu znemožňuje prísun kyslíka a živín do tkanív a buniek, a súčasne zabraňuje odsunu toxických látok z buniek smerom von z tela. Tento proces v konečnom dôsledku vedie k smrti.

Najcitlivejšími na nedostatok kyslíka a živín sú mozgové bunky. Tolerancia je v tomto prípade štyri, maximálne päť minút kým nastane nezvratný proces ich poškodzovania.

Z uvedených dôvodov je nesmierne dôležité do príchodu odbornej pomoci nahradiť srdce ako pumpu a prostredníctvom kardiopulmonálnej resuscitácie sa pokúsiť spomaliť vyššie popísaný proces.

• Najdôležitejšie je v takýchto situáciách samotné rozpoznanie náhlej zástavy krvného obehu. To je vždy spojené s poruchou vedomia, resp. s bezvedomím. Postihnutý padá na zem často krát bez akýchkoľvek varovných príznakov.
• Pri náhlej zástave obehu sa riadime predovšetkým dýchaním. Postihnutého opatrne uložíme do vodorovnej polohy na chrbát, najlepšie hneď na tvrdú podložku. Popritom pátrame najmä po masívnom krvácaní, ktoré mohlo nastať úrazom. Je vhodné ak ihneď od začiatku kľačíme z boku vedľa postihnutého približne na rozhraní hlavy a hrudníka.
  

• Nenásilným zatrasením za rameno a hlasným zvolaním postihnutého a teda či reaguje, alebo nereaguje na oslovenie.
• V prípade, že nereaguje nazrieme do ústnej dutiny či sa v nej nenachádzajú cudzie predmety, napr. potrava, alebo umelá zubná náhrada. Ak áno, čistou tkaninou napr. vreckovkou ich odstránime.
• Ťahom za bradu a miernym tlakom na čelo postihnutého podvihneme sánku smerom dohora a priložíme svoje ucho k ústam postihnutého tak, že sa súčasne dívame na jeho hrudník. Počúvame či z úst vychádza vzduch, či cítime jeho prúdenie na našej ušnici a súčasne sledujeme či sa dvíha hrudník. V prípade, že sa nič z uvedeného nedeje, ďalej nepátrame po iných príznakoch, ale ihneď predpokladáme náhlu zástavu krvného obehu. Nenechajme sa zviesť nepravidelným, občasným, chrčivým dýchaním, ktoré často sprevádza tieto stavy. Nejedná sa o dostatočné a účinné dýchanie.
• Privoláme odbornú pomoc najlepšie prostredníctvom tretej osoby a okamžite zahajujeme kardiopulmonálnu resuscitáciu. Začíname stláčaním hrudníka v jeho strede do hĺbky aspoň päť centimetrov, alebo do výšky jednej tretiny hrudníka frekvenciou viac ako sto krát za minútu. Naše dlane zopneme prekrížením prstov do tzv. zámku, hranu dlane položíme na stred hrudníka, vystrieme ruky v lakťoch a plynulými pohybmi stláčame hrudník. Po stlačení vždy hrudník uvoľníme, ale iba do tej miery, aby sme nestratili kontakt s povrchom tela postihnutého. Počet stlačení u dospelej osoby je v vždy tridsať v pomere k dvom dychom. Pokiaľ však nie sme ochotný do postihnutého dýchať, stláčame aspoň hrudník a to nepretržite pričom každé dve minúty na krátko prestaneme a podvihnutím sánky ťahom za bradu uvoľníme tlak nahromadeného vzduchu v dýchacích cestách, ktorý sa tam stláčaním hrudníka prirodzene dostáva.
• V prípade, že sme sa rozhodli aj pre umelé dýchanie z pľúc do pľúc je potrebné podvihnúť sánku rovnakým ťahom za bradu smerom dohora ako pri vyšetrovaní postihnutého, dvomi prstami zapchať nos zatlačením mäkkých častí k sebe, perami obopnúť pery postihnutého a dvakrát po sebe plynule do postihnutého vdýchnuť neveľké množstvo vzduchu tak, aby sa mu nadvihol hrudník. Bez meškania sa opäť presúvame k hrudníku a pokračujeme v jeho stláčaní.
• Tento postup opakujeme až do príchodu odbornej pomoci, alebo do obnovenia spontánnej srdcovej aktivity pričom približne každé dve minúty kontrolujeme stav dýchania postihnutého rovnako ako pri prvotnom vyšetrení, najmä či sa dýchanie neobnovilo.
• Kardiopulmonálna resuscitácia je náročná. Vzhľadom na duševné i fyzické vypätie je vhodné ak sa aspoň dvaja záchrancovia v úkonoch striedajú a to v rôznych intervaloch, v závislosti od ich kondície. Je možné povedať, že kardiopulmonálna resuscitácia prebieha v zásade rovnako bez ohľadu na vek postihnutého.
• Iba u novorodencov platí, že ju zahajujeme piatimi úvodnými vdychmi a pomer stláčania hrudníka a záchranných vdychov je tri ku jednej. Tri stlačenia, po ktorých nasleduje jeden záchranný vdych.